Tomášov
osobný príbeh

Keď som mal ísť na strednú školu, v rámci nákupu vecí potrebných na nové štúdium bolo potrebné kúpiť aj tašku na knihy, písanky… Vybral som si kufrík! Mamina sa ma pýtala, prečo kufor, veď to je nepraktické.

Pretože ja budem robiť hlavou!

Naozaj to vyšlo

Podarilo sa mi to, pracoval som hlavou. Predával som autá a po troch rokoch som začal predávať peniaze pre najväčšiu leasingovú spoločnosť na Slovensku. Darilo sa mi, bol som vyhlásený za jedného z najlepších predajcov Seat a tiež som patril k najlepším akvizítorom v leasingu.

Jedna vec je úspech a druhá vnútorný pocit úspechu. Dostal som sa do bodu, kedy všetko bola nuda a pochopil som, že toto nie je moja cesta.

Talent na prácu

Každý z nás nejaké talenty dostal, niekto viac, niekto menej. Niekto hlavu na písanie a niekto šikovné ruky na prácu.

Všetci v našej rodine sú veľmi zruční, otec, brat aj bratranci. Len ja som pracoval hlavou :-)

Otec nás viedol k tomu, aby sme si vedeli všeličo vyrobiť. Ako chlapec som robil modely papierové, plastové, aj funkčné lode a lietadlá. Tiež ma fascinovala elektronika a ako muzikant som si vyrobil všelijaké mašinky na úpravu, zosilnenie zvuku a hromadu reprobední.

Talenty boli silnejšie ako moja tvrdohlavá túžba pracovať hlavou.

Idem podnikať

Začiatkom roku 2004 som si založil živnosť a asi dva roky som podnikal popri práci. Bolo to veľmi náročné obdobie. O šiestej večer som sa vracal z Blavy, vyzliekol oblek, rýchlo večeru a išiel som do ďalšej práce. Niekedy do tretej rána a o siedmej som štartoval auto smer BA. Stávalo sa, že som si musel spraviť aj dve prestávky, aby som nezaspal za volantom.

Náročné, avšak pekné obdobie. Spolu s bratom sme vyrábali reklamu počnúc vizitkami, až po svetelnú reklamu. Ešte stále niektoré svietia. Robili sme hlavne pre automobilový priemysel rôzne polepy vozidiel a výkladov.

Technika sa rozrastala a kúpou formátovacej píly sa otvorili nové možnosti. Začali sme vyrábať vstavané skrine pod vlastnou značkou ptdoor.

Svetová finančná kríza

Bežne to človek nepocítil, avšak nás zasiahla naplno. Tým, že sme vyrábali hlavne pre firmy pracujúce s autami, bola pre nás likvidačná. Keby som to nezažil, neveril by som tomu, doslova z jedného dňa na druhý mi prestal zvoniť telefón.

Žiadna práca, len hromada záväzkov. Samozrejme brat aj s ďalším kolegom boli nútení si nájsť novú prácu, pretože nebolo na výplaty.

Ostala mi hromada dlhov, zopár strojov a skúseností. Za ten krátky čas som sa naučil pracovať s plastami, drevom a kovmi, deliť ich, tvarovať, spájať, lepiť, zvárať a povrchovo upravovať. Povedal som si, že nemám čo stratiť, buď to znova rozbehnem, alebo to rozpredám a vyplatím dlhy.

Tak ešte raz a zase od nuly

Svoje úsilie som sústredil na nábytok, hlavne na kuchyne. Postupne pribúdali skúsenosti a zmenšovali sa dlhy. Nové technológie a nový parťák do výroby, noví dodávatelia. Nové vzťahy.

Dnes viem, kde sú moje talenty, som konštruktér.

Čo mi to dáva

Predovšetkým radosť. Je to úžasný pocit, keď stretnem po dvoch rokoch zákazníčku a s úsmevom na tvári mi hovorí: "Som vám nesmierne vďačná, že ste mi vyrobili tú špeciálnu skrinku, pri ktorej sa dá sedieť a mňa tak nebolia nohy, keď vaľkám cesto."

Každá ďalšia kuchyňa je pre mňa príležitosť, ako nezakopať svoj talent.

Tomáš Kudoláni